Public History and the Digital Turn (The Russian Case)

Публичная история в контексте цифрового поворота (на примере России)

Abstract:
Public and digital history in Russia is developing rather separately and in parallel to each other, these academic communities practically do not overlap. At the same time, a huge number of digital public history resources are being created. In the article, we consider some Russian features of public history in the context of digital turn, the actors of interaction between public and digital history, projects, as well as educational practices.
DOI: dx.doi.org/10.1515/phw-2021-19124
Languages: English, Russian

Чем российские проекты по цифровой публичной истории отличаются от аналогичных проектов в мире? Кто их разрабатывает? Каковы академические сообщества публичных историков и цифровых историков, и почему они почти не сотрудничают?

Цифровая и публичная история в России: параллельные истории

В контексте стремительной цифровой трансформации общества и науки публичная история становится все более и более цифровой. Цифровую и публичную историю начинают рассматривать вместе, и иногда вообще бывает трудно их разделить. Цифровое становится средством публичной истории, средством общения с аудиторией, средством визуализации и даже языком. Цифровая и публичная история усиливают (или, по крайней мере, могут усиливать) друг друга. Однако все в большей степени характерно для международного контекста, чем российской истории.

Публичная история и цифровая история развиваются в России скорее параллельно друг другу. Оба направления по отдельности также относительно не популярны. В качестве критерия распространения направления можно рассматривать количество соответствующих магистерских программ, количество исследовательских центров, или, по крайней мере, количество университетов, на исторических факультетах которых есть курсы по цифровой или публичной истории. Все эти показатели в России незаслуженно малы.

Публичная история появилась в России только в 2000-е годы. На 2018 год существовало 6 магистерских программ,[1] две из них на текущий момент не принимают студентов. В России нет профессиональной ассоциации, специализированного журнала и регулярной конференции по публичной истории. Однако существует довольно активный веб-портал по публичной истории [2] и другие инициативы.

Истоки развития цифровой истории в России уходят в начало 60-х годов прошлого века и квантитативную историю. В 90-е годы возникла Ассоциация «История и компьютер» (АИК), объединяющая исследователей, применяющих цифровые и математические методы в исторической науке и образовании. Ассоциация с 2012 года издает журнал «Историческая информатика». С 90-х годов и по настоящее время цифровую историю в России как правило называют исторической информатикой. Лишь небольшое число университетов имеют в своих учебных планах курсы по цифровой истории; в Московском государственном университете есть соответствующая магистерская программа (по-видимому, единственная в России). В 2019 году авторами этой статьи разработан MOOC по цифровой истории.[3]

Российские академические сообщества цифровых и публичных историков практически не пересекаются (за исключением нескольких исследователей). Из всех существующих магистерских программ по публичной истории только одна позиционировалась как цифровая и содержала значительное количество ИТ-дисциплин в учебной программе (магистратура в Балтийском университете, в настоящее время прием не ведется).

Кто создает проекты по цифровой публичной истории?

Создатели проектов по цифровой публичной истории, как правило, не позиционируют себя как публичных или цифровых историков (или даже академических историков). Это гражданские активисты, государственные структуры, музеи, медиа-специалисты. В меньшей степени представлены университетские исследователи и преподаватели.

Академические историки неоднозначно относятся к цифровым публичным проектам. Наглядным примером является серия статей, в которых анализируется известный российский проект «1917. Свободная История».[4] «1917. Свободная история»[5] — мультимедийный проект, имитирующий социальную сеть, аккаунты которой принадлежать политическим, культурным и общественным деятелями начала 20 века. Автор проекта — Михаил Зыгарь, российский журналист и писатель, в течение нескольких лет главный редактор оппозиционного телеканала.

Развитие публичной истории в России сопровождается значительной политизацией истории,[6] это относится и ко многим цифровым проектам.

«Открытый список» — наиболее полная база данных жертв политических репрессий в СССР (1917-1991 гг.).[7] База регулярно пополняется и редактируется пользователями и профессиональными исследователями. Материалы сайта основаны на данных Международного мемориала. Еще один ресурс по истории репрессий – «В дверь постучали»,[8] проект о детях и подростках, чьи родители подверглись репрессиям, созданный студентами факультета медиакоммуникаций НИУ ВШЭ совместно с Музеем истории ГУЛАГа. «Будни советской (не)свободы»[9] — серия подкастов о тоталитарном режиме и людях в этой системе. Подкаст создан студентами НИУ ВШЭ — Пермь, его участники – студенты и преподаватели.

Как это свойственно состоянию отрасли публичной истории в мире в целом, российские музеи активно применяют соответствующие инструменты. В этом направлении представлены как политически ориентированные проекты (Музей истории ГУЛАГа,[10] Мультимедийный исторический парк «Россия – моя история» [11]), так и проекты по истории культуры.[12] Создание цифровых проектов (в том числе исторических) для культурных и социальных учреждений поддерживается в России Благотворительным фондом В. Потанина и проектом «Пространство соучастия» (руководитель Анна Качкаева).[13]

Краудсорсинговые инструменты также используется в России, как на уровне государственных и муниципальных архивов,[14] так и в инициативах энтузиастов. Наиболее масштабный исторический краудсорсинговый проект «Прожито»[15] представляет собой электронный корпус личных дневников и воспоминаний. Любой желающий может присоединиться к “Прожито” для работы по расшифровке и анализу дневников, а также передать рукописи дневников и воспоминаний.

Образовательные аспекты и наш опыт

В нашей собственной образовательной практике в НИУ ВШЭ – Пермь мы активно сочетаем цифровую и публичную историю. Проблематика публичной истории рассматривается в курсах по цифровой истории, а цифровые инструменты включены в курс публичной истории. Оба направления и их пересечение внедряются в проектную деятельность. Ниже несколько примеров.

В 2020 году наши студенты создали «Музей истории детства поколения 2000-х» — коллективный музей по истории их семей. В электронную коллекцию вошли 3D-модели семейных реликвий (например, старинной египетской шкатулки), любимых дисков с компьютерными играми, игрушек, книг и т.д. Студенты изучали историю этих объектов, беседовали со своими родственниками, брали у них интервью, писали короткие рассказы и описания.

В качестве одного из ключевых заданий курса «Публичная история» студентам было предложено проанализировать репрезентацию прошлого в массовой культуре. Большая часть работы проводилась в группах, для анализа студенты выбрали как знакомые всем с детства фильмы (такие как «Иван Васильевич меняет профессию»), так и новые на момент выполнения задания фильмы (например, «Союз спасения»), литературу (классический исторический роман В. Скотта «Айвенго» или графический роман Э. Джонстона “Самый холодный город”), компьютерные игры (например, “Call of Duty: The World at War”) и даже песни (альбом “The Great War” Сабатона). Студенты рассматривали соответствие костюмов, декораций, внешнего вида, поведения, традиций, обычаев, речи историческому периоду, а также представление исторических фактов или персонажей. Анализ сопровождался ссылками на исторические источники и исследования, представлялся в виде сайта-лонгрида в Интернете и дополнительно публиковался в социальных сетях. Результаты проекта можно найти на сайте “PubHistory”, содержащем каталог всех лонгридов.[16]

С 2021 года студенты-историки (и бакалавры, и магистры) НИУ ВШЭ изучают курс «Публичная история» в смешанных группах в межкампусном формате. Мы проводим этот курс совместно с нашими коллегами из Института гуманитарных историко-теоретических исследований им. А.В. Полетаева. Курс включает в себя специальный модуль по цифровой публичной истории, полная программа доступна на сайте НИУ ВШЭ.[17]

_____________________

Литература

Ссылки в Интернете

_____________________

[1] Публичная история. Как говорить о прошлом доступно //   Научно-образовательный портал IQ. URL: https://iq.hse.ru/news/219640338.html (дата обращения: 4.11.2021)
[2] Портал публичной истории. URL: https://rupublichistory.ru/ (дата обращения: 4.11.2021)
[3] Онлайн-курс Цифровая история”. URL: https://openedu.ru/course/hse/DIGHIST/ (дата обращения: 4.11.2021)
[4] Акашева А.А. Сетевой проект “1917. Свободная история” или как конструировать историю в массовом сознании интернет-пользователей // Историческая информатика. 2018. №4. С.111-122. DOI: 10.7256/2585-7797.2018.4.27814; Бородкин Л.И. Цифровая публичная история в оценке студентов-историков (на примере проекта «1917. Свободная история») // Историческая информатика. 2018. №4. C. 123-142. DOI: 10.7256/2585-7797.2018.4.28575.
[5] 1917. Свободная история. URL: https://project1917.ru/ (дата обращения: 4.11.2021)
[6] Ходнев А. Публичная история в России: какая она? // Public History Weekly 6 (2018) 2, DOI: : dx.doi.org/10.1515/phw-2018-11011.
[7] Открытый список. URL: https://ru.openlist.wiki/ (дата обращения: 4.11.2021)
[8] В дверь постучали. URL: https://vdverpostuchali.ru/ (дата обращения: 4.11.2021)
[9] Будни советской (не)свободы. URL: https://vk.com/bsn_hseproject (дата обращения: 4.11.2021)
[10] Музей истории ГУЛАГа. URL: https://gmig.ru/ (дата обращения: 4.11.2021)
[11] Мультимедийный исторический парк “Россия – моя история”. URL: https://myhistorypark.ru/ (дата обращения: 4.11.2021)
[12] Виртуальная 3D AR экспозиция «Игра в солдатики», Музей-панорама “Бородинская битва” // Artefact. URL: https://artefact.culture.ru/ru/exhibition/igra-v-soldatiki (дата обращения: 4.11.2021)
[13] Программа “Пространство соучастия”. URL: https://cdcml.hse.ru/participation (дата обращения: 4.11.2021)
[14] Поколения Пермского края. URL: https://pokolenia.permkrai.ru/ (дата обращения: 4.11.2021)
[15] Прожито. URL: https://prozhito.org/ (дата обращения: 4.11.2021)
[16] PubHistory. URL: http://pubhistory.tilda.ws/ (дата обращения: 4.11.2021)
[17] Программа учебного курса «Публичная история». URL: https://www.hse.ru/edu/courses/470899595  (дата обращения: 4.11.2021) 

_____________________

Авторы фотографий

Exhibits of the Museum of the History of the childhood of the generation of the 2000s © Daria Ermolina, Maria Poryvaeva, Vlada Bezukladnikova, Yana Yakimchuk, HSE University students.

Рекомендация для цитирования

Gagarina, Dinara, Iliana Ismakaeva: Публичная история в контексте цифрового поворота (на примере России). In: Public History Weekly 9 (2021) 10, DOI: dx.doi.org/10.1515/phw-2021-19124.

Редакционная ответственность

Andrei Volodin / Irina M. Savelieva

How do Russian digital public history projects differ from such projects in the world? Who is developing them? What are the academic communities of public historians and digital historians, and why do they hardly collaborate?

Parallel Stories

In the context of the rapid digital transformation of society and academia, public history is becoming more and more digital. Digital and public history begin to be considered together, and sometimes it is generally difficult to divide them into different areas. Digital is becoming a medium for public history, a way to communicate with a wide audience, a tool to visualize ideas, thus digital approaches become a new lingua franca. Digital and public history reinforce (or at least they can) each other. However, it happens in the international context rather than in Russian history.

It seems that public history and digital history are developing in Russia in parallel to each other. Both directions separately are not so popular as they could be. It’s possible to count the number of master’s programs or the number of research centers with such names, or at least the number of universities where history departments have courses in Digital History or Public History. All these indicators in Russia are undeservedly small.

Public history appeared in Russia only in the 2000s. For 2018, there were 6 master’s programs,[1] two of them do not admit students today. Today in Russia there is no professional association, special journal, or regular conference on public history. However, there is an active web-portal on Public History[2] and other initiatives.

Digital history in Russia has its origins in the 1960s with quantitative history and cliometrics. In the 1990s, the Association for History and Computing (AIK) emerged. The AIK unites researchers who apply digital and statistical methods in historical research and education. The Association has been publishing the “Istoricheskaya Informatika” journal since 2012. Digital history in Russia is usually called “istoricheskaya informatika” (or historical information science). Only a small number of universities have courses in digital history in their curricula; Moscow State University has such a master’s program (apparently, the only one in Russia). In 2019, the authors of this article developed a massive open online course (MOOC) on Digital History.[3]

Communities of digital historians and public historians practically do not overlap in Russia (except of a few researchers). Of all the existing master’s degrees in public history, only one was positioned as digital and contained a significant number of IT disciplines in the curriculum (master’s at the Baltic Federal University, currently not active).

Who makes Digital Public History Projects?

The creators of digital public history projects, as a rule, do not position themselves as public or digital historians (or even academic historians). There are civic activists, public employees, museums professionals, as well as professionals in media production. University researchers and professors are much less represented in the field.

Academic historians are ambiguous about digital public projects. An illustrative example of this is a series of articles which analyzes the well-known and popular Russian project “1917. Free History”.[4] “1917. Free History”[5] is a multimedia project that imitates a social network with political, cultural and public personalities of the early 20th century. The author of the project is Mikhail Zygar, a Russian journalist and writer, editor-in-chief of an opposition television channel for several years. The development of public history is accompanied in Russia by a significant politicization of history, this applies to many digital projects too.

“Open List” is the most complete database of victims of political repression in the USSR (1917-1991).[6] Users and professional researchers are constantly updating and editing the database. The site materials are based on the data of the “International Memorial”. One more project on the history of repression is “There was a knock on the door”,[7] created by students of the HSE University Media Communication department together with the GULAG History Museum. It is a digital storytelling project about children and teenagers whose parents were subjected to repression. Another project is “Everyday Life of Soviet (un)freedom”,[8] it is a series of podcasts about the totalitarian regime and the people in this system. The podcast was created by HSE University (Perm) students, its participants were students and teachers.

As in international space, museums are actively involved in public history. It presents both politically oriented projects (the GULAG History Museum,[9] the Multimedial Historical Park “Russia – my history” [10]) and projects on cultural history.[11] The creation of digital resources for cultural and social institutions (including historical ones) is supported in Russia by the Vladimir Potanin Charitable Foundation and the “Participation Environment” project (led by Anna Kachkaeva).[12]

Crowdsourcing technologies are also used in Russian projects. This also applies to the initiatives of state and municipal archives [13], and to the projects of enthusiasts. A well-known crowdsourcing project “Prozhito”[14] is an electronic library of personal diaries and memoirs. Anyone can join “Prozhito” on decoding and analyzing diaries, as well as to transfer the manuscript of his/her diary or memoirs to the project.

Education Aspects and our Experience

In our teaching practice at HSE University (Perm), we actively combine digital and public history. The public history is included in the curriculum for general, or digital, or public history courses, and it appears broadly in project activities. There are a few examples below.

In 2020, our students created “Museum of the History of the childhood of the generation of the 2000s”, that is a collective museum related to the history of their family. Some students created 3D models of family heirlooms, (such as an old Egyptian casket), favorite computer game discs, toys, books, etc. Students studied the history of these objects, talked to their relatives, interviewed them, and wrote short stories and descriptions.

One of the key tasks of the course “Public History” was the analysis of the representation of the past in popular culture. Most of the work was carried out in groups. For the analysis, the students chose both films familiar to everyone from childhood (such as “Ivan Vasilyevich changes his profession”) and new films (for example, “Union of Salvation”), literature (the classic historical novel by W. Scott “Ivanhoe” or the graphic novel by A. Johnston’s “The Coldest City”), computer games (for example, “Call of Duty: The World at War”), and even songs (the album “The Great War” by Sabaton). Students analyzed the correspondence of costumes, scenery, appearance, behavior, traditions, customs, speech (if applicable) to the historical period, as well as the representation of historical facts or characters with reference to historical sources and research. The analysis had to be issued in the form of a longread, as well as published on social media. The results are presented on the “PubHistory” website, see a catalog of all longreads.[15]

Since 2021 history students (both bachelors and masters) at HSE University have been studying a course “Public history” in an inter-campus format. We provide this course together with our colleagues from Poletayev Institute for Theoretical and Historical Studies in the Humanities. The course includes a special module on digital public history, the full program is available on the website of HSE University.[16]

_____________________

Further Reading

Web Resources

_____________________

 [1] Public history. How to talk about the past is accessible //  IQ: Research and Education Website: https://iq.hse.ru/news/219640338.html (last accessed 4 November 2021).
[2] Public History Portal: https://rupublichistory.ru/ (last accessed 4 November 2021).
[3] MOOC Digital History: https://openedu.ru/course/hse/DIGHIST/ (last accessed 4 November 2021).
[4] Akasheva, Anna: Network Project “1917. Free History” or How to Construct History in Internet Users’ Mass Consciousness. In: Historical Informatics. 2018. No. 4. Pp. 111-122., DOI: 10.7256/2585-7797.2018.4.27814; Borodkin, Leonid. Digital public history in the assessment of history students (on the example of the project “1917. Free History”). In: Historical Informatics. 2018. No. 4. Pp. 123 – 142., DOI: 10.7256/2585-7797.2018.4.28575.
[5] 1917. Free History: https://project1917.ru/ (last accessed 4 November 2021).
[6] Open List: https://ru.openlist.wiki/ (last accessed 4 November 2021).
[7] There was a knock on the door: https://vdverpostuchali.ru/ (last accessed 4 November 2021).
[8] Everyday Life of Soviet (not)freedom: https://vk.com/bsn_hseproject (last accessed 4 November 2021).
[9] The GULAG History Museum: https://gmig.ru/ (last accessed 4 November 2021).
[10] The Multimedial Historical Park “Russia – my history”: https://myhistorypark.ru/ (last accessed 4 November 2021).
[11] Virtual exhibition “The Game of Soldiers”, Museum panorama the Battle of Borodino // Artefact: https://artefact.culture.ru/ru/exhibition/igra-v-soldatiki (last accessed 4 November 2021).
[12] “Participation Environment” Programme: https://cdcml.hse.ru/participation (last accessed 4 November 2021).
[13] Generations of the Perm region: https://pokolenia.permkrai.ru/ (last accessed 4 November 2021).
[14] Prozhito: https://prozhito.org/ (last accessed 4 November 2021).
[15] PubHistory: http://pubhistory.tilda.ws/ (last accessed 4 November 2021).
[16] Working program of the discipline “Public History”: https://www.hse.ru/edu/courses/470899595  (last accessed 4 November 2021).

_____________________

Image Credits

Exhibits of the Museum of the History of the childhood of the generation of the 2000s © Daria Ermolina, Maria Poryvaeva, Vlada Bezukladnikova, Yana Yakimchuk, HSE University students.

Recommended Citation

Gagarina, Dinara, Iliana Ismakaeva: Public History and the Digital Turn (The Russian Case). In: Public History Weekly 9 (2021) 10, DOI: dx.doi.org/10.1515/phw-2021-19124.

Editorial Responsibility

Andrei Volodin / Irina M. Savelieva

Copyright © 2021 by De Gruyter Oldenbourg and the author, all rights reserved. This work may be copied and redistributed for non-commercial, educational purposes, if permission is granted by the author and usage right holders. For permission please contact the editor-in-chief (see here). All articles are reliably referenced via a DOI, which includes all comments that are considered an integral part of the publication.

The assessments in this article reflect only the perspective of the author. PHW considers itself as a pluralistic debate journal, contributions to discussions are very welcome. Please note our commentary guidelines (https://public-history-weekly.degruyter.com/contribute/).


Categories: 9 (2021) 10
DOI: dx.doi.org/10.1515/phw-2021-19124

Tags: , , ,

1 reply »

  1. Volodin, Andrei: OPR

    Russian version below. To all readers we recommend the automatic DeepL-Translator for 22 languages. Just copy and paste.

    OPEN PEER REVIEW

    From Russia with Public History

    Digital transformation became a buzzword in Russian. There are many fields which this transformation changes much. The digital turn in history is under discussion for several last years[1]. And it’s important to understand what it really changes. I’m not sure that distinction of digital and public approaches explains much. But I do agree that strange parallelism in the development of digital history and public history in Russian context is symptomatic. And I’d like to emphasize three aspects of digital turn in the context of public history in Russia: 1) history on demand, 2) the past de visu, and 3) the crowdsourcing in historical projects.

    History on demand

    We live in a global world of data when one gets the impression that everything or even every thing can be found online, can be downloaded, can be studied. Digital world produces the ‘on demand’ approach to historical knowledge as well. The demand for historical documents, evidence, photo, and video sources is growing rapidly. But can historians meet this demand? I read many discussions on this question. And many comments claim that historian is not important as a medium in between history amateurs and digitized collections. It’s enough to get access to the database you need, and it will open you the whole truth. History on demand gives us many interesting and important projects, such as “Pamyat’ Naroda”[2] or “Moja Semja”[3]. I’m sure that the results of these projects are fruitful because users do know much about family history, and their inquiries are based on personal knowledge. This digitalization can only be welcomed, but it hardly applies to public history as such.

    The past de visu

    We live in a very, very, very visual world. Instagram is not the only feature of this visual turn. Even PHW opened an account, don’t forget to join @publichistoryweekly. Imagine that even a picture of the Earth is not a miracle, but it’s a usual visual content, you can find gigabytes of pictures at Roskosmos website[4]. We want to see everything! I remember the definition of the public history with quotation “I know it when I see it.”[5] And it absolutely changes our perspective: not to read and to imagine, but to see and to immerse. It’s possible to immerse the downtown of Moscow at 16th century[6], like we can browse Antient Rome or Medieval Venice. But can we distinguish the virtual reconstruction from the bygone reality? Do we agree to the assumptions? Can we assess the veracity of what we see? Or is it only possible to believe or not believe the virtual world? There are lots of questions, but we lack the answers. The only answer we have is that digital transformation flies forward.

    The crowdsourcing in historical projects

    We live in a collaborative world. Many different communities are looking for ways to achieve their goals. In my opinion the crowdsourcing projects are the very essence of today’s public history in Russia. People find the way to history by doing it. Russian crowdsourcing started with “Tolstoy in one click”, it was the project to create a reference electronic version of the 90-volume collected works of Leo Tolstoy[7]. Now, many initiatives appear. The “Prozhito”, digital collection of diaries, is among the most famous[8]. The interview with the head of this project you can read in this issue of PHW. My argument is very simple. I consider that history became public when historians meet public, and when digital platforms ask public help.

    The essence of the digital turn in public history is the new paradigm of information modeling, a special approach to the reconstruction of the past based on data, capta, documents, datasets, images, virtual worlds, which significantly affects not only the actual research practices of historians, but the very perception of history by public. We’re at the meeting point of digital and public approaches to the past. Let’s hope the date takes place.

    _____
    [1] Borodkin L. I. Digital turn in discussions at the xxii International Congress of Historical Sciences (China, 2015) // Historical Informatics. – 2015. – No. 3-4. – pp. 56–67; Volodin A. The Digital Turn in Historical Research: Plausible and Unevident // ISTORIYA. – 2016. – V. 7. – Issue 7 (51) [Electronic resource]. URL: https://history.jes.su/s207987840001647-0-1/  [both in Russian].
    [2] Pamyat’ Naroda [People’s Memory]. URL: https://pamyat-naroda.ru/  The database makes possible to establish the fate of relatives who took part in the World War II, to get acquainted with the original archival documents containing information about the Soviet participants of WWII, to find information about awards.
    [3] Moja Semja [My Family]. URL: https://cgamos.ru/metric-books/  The online service “My Family” of Moscow Archives Administration gives a chance to view the births registers and learn from them about your relatives who once lived in Moscow or Moscow province.
    [4] Roskosmos. Orbital photo galleries. URL: https://www.roscosmos.ru/309/
    [5] How to define public history? // National Council on Public History (NCPH). URL: https://ncph.org/what-is-public-history/about-the-field/
    [6] White City of Moscow. Virtual reconstruction of the historical landscape of the center of Moscow. URL: http://landscape.vrmsu.ru/
    [7] Tolstoy in One Click. URL: http://tolstoy.ru/projects/tolstoy-in-one-click/
    [8] Prozhito. URL: https://prozhito.org/

    __________

    Из России с публичной историей

    Цифровая трансформация стала модным выражением, ворвавшимся в русский язык. И эта трансформация уже сильно меняет многие области. Как частный случай таких изменений можно рассматривать и «цифровой поворот». Цифровой поворот в истории уже обсужден в профессиональной историографии[1]. Но важно понимать, что на самом деле меняется в условиях этой цифровой трансформации. Не уверен, что различие цифрового и публичного подходов к истории многое объясняет. Но я согласен с тем, что странный параллелизм в развитии цифровой истории и публичной истории в российском контексте симптоматичен. Хочу выделить три аспекта цифрового поворота в контексте публичной истории в России: 1) история «по запросу», 2) прошлое de visu и 3) краудсорсинг в исторических проектах.

    История «по запросу»

    Мы живем в глобальном мире данных, когда создается впечатление, что всё можно найти в Интернете, загрузить и изучить. Цифровой мир также порождает подход к историческому знанию, будто бы доступному «по запросу». Спрос на исторические документы, свидетельства, фотографии, видеозаписи и другие исторические источники стремительно растет. Но могут ли историки удовлетворить этот спрос? Я участвовал в различных дискуссиях по этому вопросу. И часто утверждают, что историк — ненужный посредник теперь между любителями истории и оцифрованными коллекциями. Достаточно получить доступ к нужной вам базе, и она откроет вам всю правду. История «по запросу» дает нам много интересных и важных проектов, таких как «Память народа»[2] или «Моя семья»[3]. Я уверен, что результаты этих проектов являются крайне важными и полезными, потому что благодаря таким базам данных пользователи действительно много узнают о семейной истории, но их запросы основаны на личных знаниях о судьбах семьи. Такую цифровизацию можно только поприветствовать, но вряд ли она относится к публичной истории как таковой.

    Прошлое de visu

    Мы живем в очень-очень визуальном мире. Instagram — не единственный пример такого визуального поворота. Даже PHW открыла аккаунт, кстати, не забудьте присоединиться к @publichistoryweekly. Представьте, что даже снимок Земли из космоса — это сегодня не чудо, а обычный визуальный контент, на сайте Роскосмоса можно найти гигабайты снимков[4]. Мы хотим видеть всё! Вспоминается определение публичной истории с помощью цитаты: «Я знаю это, когда вижу»[5]. И такая визуальная ситуация полностью меняет нашу точку зрения: мы собираемся не читать и воображать, а хотим видеть и погружаться. Можно, например, погрузиться в виртуальную реальность московского Белого города XVI века[6], как мы также можем осмотреть виртуальные реконструкции Древнего Рима или Средневековой Венеции. Но можем ли мы отличить виртуальную реконструкцию от былой реальности? Согласны ли мы с допущениями виртуальной модели? Можем ли мы оценить достоверность того, что видим? Или можно только верить или не верить виртуальному миру? Есть много вопросов, но пока ещё мало ответов. Единственный ответ, который у нас есть точно: цифровая трансформация спешит вперед.

     

    Краудсорсинг в исторических проектах

    Мы живем в мире сотрудничества. Разные сообщества ищут способы достичь своих целей. На мой взгляд, краудсорсинговые проекты — это самая суть сегодняшней публичной истории в России. Люди начинают знакомиться с историей, соприкасаясь с историческими источниками, их разнообразием и сложностью. Российский краудсорсинг начался с проекта «Толстой в один клик», это был проект по созданию эталонной электронной версии 90-томного собрания сочинений Л.Н. Толстого[7]. Сейчас появляется уже много подобных инициатив. Электронная коллекция дневников «Прожито» — одна из самых известных[8]. Интервью с руководителем этого проекта вы можете прочитать в этом выпуске PHW. Мой довод очень прост. Я считаю, что история становится публичной, когда историки встречаются с публикой и когда цифровые платформы обращаются за помощью к людям.

    Суть цифрового поворота в публичной истории — новая парадигма информационного моделирования, это особый подход к реконструкции прошлого на основе данных, документов, баз данных, изображений, виртуальных миров, — всё это существенно влияет не только на актуальные исследовательские практики историков, но и на само восприятие истории публикой. Сегодня мы находимся как раз на месте встречи цифровых и публичных подходов к прошлому. Будем надеяться, что это долгожданное свидание состоится.

    _____

    [1] Бородкин Л. И. Цифровой поворот в дискуссиях на XXII Международном конгрессе исторических наук (Китай, 2015 г.) // Историческая информатика. — 2015. — № 3-4. — С. 56–67; Володин А. Ю. Цифровой поворот в исторической науке: вероятное и неочевидное // Электронный научно-образовательный журнал История. — 2016. — Т. 7, № 7 (51).
    [2] Память народа. URL: https://pamyat-naroda.ru/  Позволяет установить судьбу родственников, принимавших участие в Великой Отечественной войне, найти информацию о награждениях, ознакомиться с подлинными архивными документами, содержащими информацию об участниках войны и о ходе войны.
    [3] Моя семья. URL: https://cgamos.ru/metric-books/  Онлайн-сервис, позволяющий посмотреть метрические книги и узнать из них о своих родственниках, которые жили в Москве и Московской губернии.
    [4] Роскосмос. Орбитальные фотогалереи. URL: https://www.roscosmos.ru/309/
    [5] How to define public history? // National Council on Public History (NCPH). URL: https://ncph.org/what-is-public-history/about-the-field/
    [6] Белый город. Виртуальная реконструкция исторического ландшафта центра Москвы. URL: http://landscape.vrmsu.ru/
    [7] Весь Толстой в один клик. URL: http://tolstoy.ru/projects/tolstoy-in-one-click/
    [8] Прожито. URL: https://prozhito.org/

Pin It on Pinterest